Volali ho "Cajger", lebo nohy mal tenké ako ručičky na hodinách

Hovorí o sebe, že zbožňoval vkĺzačky a hlavičky. Aj to, že patril k obrancom - brúsičom. Napriek tejto futbalovej vlastnosti odohral päť prvoligových a jednu druholigovú sezónu v drese košickej Lokomotívy bez vylúčenia, iba s dvoma žltými kartami! Tretiu, za ktorú raz nútene stál, dostal omylom, keď si ho rozhodca pomýlil so spoluhráčom, podobným blondiakom ako on.

Pavol Pencák pochádza z obce Turany nad Ondavou. "Je to tam, kde sa začína Domaša," vraví. Kostol a futbalové ihrisko, ničím sa jeho rodisko od iných dedín nelíšilo. Medzi miestnymi šarvancami, pre ktorých bol futbal obľúbenou kratochvíľou, si našiel aj on miesto, hoc bol taký malý, že keď zabudli ihrisko pokosiť, tak sa vo vysokej tráve ľahko mohol aj stratiť. "Bol som najmenší i najmladší. Preto, keď mi starší povedali, že pôjdem do brány, nemohol som ani ceknúť. Prezývali ma Šaňo Mach, tak sa vraj volal nejaký brankár..."

Vytiahol sa až v druhom ročníku SOU v Bardejove, kde sa učil za zámočníka. To ho už dávno nestavali iba do brány. Ale ďaleko od nej nešiel, ujal sa na poste stopéra, kde ho to náramne bavilo. "Aj keď som nepatril medzi najvyšších, mal som 182 centimetrov, vynikal som najmä v hlavičkách, lebo som mal dobrú odrazovú silu. Doma, na dedine, som preskakoval ploty, v škole som zas skákal do výšky. Nepotreboval som nikoho, aby mi pomáhal, vedel som dobre odhadnúť, kedy sa treba súperovi šmyknúť pod nohy, alebo vyskočiť na hlavičku. Vôbec mi pritom nevadilo, že som mal vždy otlačené šnúrky na hlave. Vtedy iná lopta ako šnurovačka nebola. Aj tú mal iba najbohatší chlapec v dedine, syn miestneho krčmára. A keď sme ho náhodou trafili do hlavy, tak ju zobral a pošiel domov. Potom sme nastrkali trávu do nejakej čiapky, aby sme mohli hrať ďalej... Pamätám sa, že s adidaskou som sa prvý raz stretol až v Lokomotíve, keď ju brankár Tóno Flešár potiahol z nejakej reprezentačnej akcie, keď sa chystal na majstrovstvá sveta v Mexiku."

Doma, medzi dorastencami, ho volali "Cajger". "Pretože som mal nohy tenké ako hodinové ručičky. Štulpne som nosil zbytočne, lebo mi padali z nôh."

Ten "Cajger" mal iba šestnásť, keď ho tréner Miľo zavolal raz do Stropkova, na tréning A-mužstva divíznej Tesly. "Jeden z ich hráčov, Kavka, havaroval, a potrebovali mužstvo pred zápasom v Martine doplniť. Lenže, prišli sme za hospodárom Šlosiarčikom, a keď ma ten zočil, zahundral - pre takého zasrana nemám dres ani trenírky. Plačúc som sa vrátil domov..."

V Stropkove hral potom pol roka za dorastencov, a hoci vekom ešte dve sezóny patril do ich kategórie, nastupoval už za mužov v divíznej súťaži. "Vtedy tam boli takí hráči ako Vlado Rusnák, bratia Berešovci, či brankár Jožko Kožlej." To bolo v roku 1966, keď Stropkovčania mali ambície postúpiť do druhej celoštátnej ligy. V tamojšej Tesle odslúžil osem sezón, aj s vojenčinou v Dukle Prešov. "Pretože, aj keď som tam narukoval, hosťoval som za Stropkov, a vojenčil vlastne doma. Vtedy si ma vyhliadli tréneri bratislavského Interu Kačáni a Marko. Aj ma pozvali na jeden prípravný zápas. Skúška dopadla dobre, dal som dokonca aj gól, akože inak - hlavou. Po zápase mi povedali, aby som nikomu nepodpisoval, že po vojne pôjdem k nim. Mal som totiž ponuky z Prešova i Žiliny. Lenže obaja tréneri z Interu kvôli nejakým nezhodám odišli, a mne v Stropkove povedali, aby som zostal u nich, a dali mi pätnásťtisíc korún. Keď som tie peniaze rozložil doma na posteli pred rodičmi, mamka zalomila rukami a opýtala sa: Synu, kde si ich ukradol? Keď som im povedal, že sú naše, že som ich dostal, tak od šťastia plakali."

Ale ostrieľaný trénerský harcovník Ladislav Kačáni ho už z očí nepustil. Keď z Interu ´prestúpil´ do košickej Lokmotívy, vyslal za svojím objavom do Turian nad Ondavou celú delegáciu. "Prišiel za mnou Fleši (Flešár) s funkcionármi Vitkovským, Hučkom a Pafčugom. Vraj, aby som tie peniaze vrátil, že idem do Lokomotívy. Aby som sa o nič nestaral, že si ma vybral tréner Kačáni. A že od Lokomotívy dostanem tridsaťtisíc a byt v Košiciach. Pätnásťtisíc korún mi dali na ruku, zvyšok som dostal až po odohratí šiestich ligových zápasov. Do Košíc som prišiel, čo sľúbili, to mi dali, ale ten byt som nedostal. Pol roka som býval v hoteli na štadióne, s basketbalistkami."

Na kabínu musel zaklopať

Spolu s ním prišiel do Čermeľa i Ladislav Józsa a Alexander Nagy z Trenčína. "Mal som dlhé blonďavé vlasy a Janči Slosiarik ma hneď poslal ostrihať sa." Mäkšie povahy to pri skúsenom Zvolenčanovi spočiatku nemali vôbec ľahké. Ale to len naoko, aby vedeli čo a ako. "Keď som vošiel do kabíny, Slosi ma vítal slovami - ešte raz choď vonku. Zabudol som totiž zaklopať. Na tréningu som potom počul ako si so staršími hráčmi šuškajú - toho musíme ´oddžubať´, keď chceme žiť. So slzami v očiach som išiel za Flešim, že ja tu veru nezostanem. On mi na to: Ále zostaneš, aj ja som tak začínal... Ja som mal vtedy čosi po dvadsiatke, Slosi tridsaťtri. A dodnes sme najlepší kamaráti."

V úvode prvej sezóny v modro-bielych farbách košických železničiarov bol párkrát na lavičke, len tak na zahriatie, aby stopéri Knap s Urbanom vedeli, že má za nich kto zaskočiť. Prvýraz sa v základnej jedenástke objavil na Tehelnom poli, v súboji s vtedy veľkým Slovanom. "Dopadlo to veľmi zle. Už v druhej minúte ma na nosidlách odniesli z ihriska. Pri vypichovačke do mňa Jokl vletel tak, že mi prelomil koleno. Viem, že to bolo naschvál, aj ľudia ho tam vtedy vypískali. Nemal rád, keď naňho niekto hral osobku. Mal som potrhané väzy v kolene a liečil som sa u doktora Bínovského."

Na poste stopéra sa Pavol Pencák cítil najlepšie. Horšie to už bolo, keď mal brániť na kraji. "Raz, pred zápasom v Nitre, sa zranil Suchý (Suchánek), a tréner Kačáni prišiel za mnou na izbu, či zoberiem post pravého obrancu. Súhlasil som, ale ich ľavé krídelko Ternény, ktorý meral sotva stošesťdesiat centimetrov, ma tak vycvičil, že po polčase ma tréner stiahol. Keď som potom doma na tréningu na šmykľavom teréne popreháňal Šaniho Nagya a párkrát som ho pekne odspodu zobral, tréner na mňa kričal: No vidíš ty zasran, tak si mal hrať aj na Ternényho!"

V Čermeli zažil začiatok zlatej éry Lokomotívy, prvé víťazstvo v Československom pohári, aj premiérový štart v európskej súťaži. "Dodnes nosím hodinky od Pirča, ktoré nám dal za víťazstvo vo finále domáceho pohára. A stále idú." Nastúpil v oboch zápasoch prvého kola Pohára víťazov pohárov proti švédskemu Växjö, aj v nešťastnej odvete s Austriou Viedeň, keď ich vyradenie mal na svedomí jediný gól v Semanovej sieti z kopačky Uruguajčana Moralesa. "Boli sme super partia, i vynikajúce mužstvo. Stopéri ja so Suchánkom, krajní obrancovia Mantič s Dobrovičom, v zálohe Móder, Kozák, Farkaš, v útoku Jacko, Józsa a Ujhely..."

Ako železničiarsky klub, musela si Loky plniť povinnosti aj v súťaži USIC, akýchsi majstrovstvách Európy železničiarov, hoci samotný turnaj mal k európskej úrovni poriadne ďaleko. "Hralo sa v júli v Košiciach a väčšinu hráčov posťahovali z dovoleniek. Boli tu nejakí slabí Holanďania, Poliaci a vo finále sme sa stretli s Rusmi. Tuším, že sme prehrali 0:5. Chudák Stano Seman, čo súper vystrelil, to bol vinkel. Bola to pre nás dosť veľká hanba, lebo zápas vysielala televízia."

Ten zápas však lokystov vôbec nemrzel tak, ako zostup do druhej ligy na jednu sezónu. Lebo v Čermeli sa hral vtedy vynikajúci futbal. "Išlo o to, či vypadne Brno alebo my. V závere sezóny sme Za Lužánkami prehrali 1:2. Dlho som mal výčitky, že to bolo mojou zásluhou, lebo to bolo gólom z jedenástky, ktorú rozhodca odpískal po mojom zákroku. Prisahám, že bol čistý. Útočníka som sa pri šmýkačke ani nedotkol, ba postranný rozhodca ukazoval, že to nebol ani roh. Ale hlavný odpískal jedenástku. Plakal som pri trénerovi Reimannovi a dušoval som sa, že som faul neurobil. On ma utešoval - neplač, oni aj tak vypadnú." Ale bola to Lokomotíva. Vraj preto, že v poslednom kole dala VSS o polovicu menej ako Brno Prešovu...

Góly dával iba Ostrave

Na ligovom konte má Pavol Pencák čosi viac ako sto zápasov. A štyri góly. "Všetky Ostrave. To bolo moje mužstvo. Raz Baník u nás doma dlho držal bezgólovú remízu, až do 89. minúty. Na lavičke už vládlo zúfalstvo, ale Tóno Flešár vraví: Nič sa nebojte, Penci dá určite gól. Tak aj bolo, minútu pred koncom som skóroval hlavičkou."

Jeho teritóriom však bolo veľké vápno na opačnej polovici ihriska. Podal si v ňom nejedného z chýrnych ligových útočníkov. "Ťažko sa však bránil taký Laco Petráš, s tou svojou veľkou ´ricou´ vás stále odrážal. Alebo Standa Štrunc z Plzne, lebo bol veľmi rýchly. Problémy vedeli narobiť aj Klement, Slezák, či slavista Segmüller. Ale vo vzduchu ma málokto preskočil, mal som dobrú odrazovú silu." Aj na zemi mal väčšinou navrch, protihráča vedel poriadne prebrúsiť, keď mu ten odmietal vydať loptu podobrotky. Napriek tomu si žiaden ligový rozhodca nenašiel zámienku, aby ho poslal predčasne pod sprchy. Za šesť sezón v drese Lokomotívy nebol vylúčený ani raz. "Dali mi iba dve žlté karty. Vlastne tri, lebo jednu som dostal namiesto spoluhráča Žitňana. Keď fauloval, prišiel k nemu rozhodca a vraví: Pán Pencák, žltá! Lajči Žitňan mi potom radil, aby som to povedal funkcionárom, ale po zápase sa na to zabudlo a ja som dostal trest na jeden zápas. Za tretiu žltú kartu. S tými kartami som vydržal celú ligovú kariéru v Lokomotíve."

Prezývka "Cajger" zostala v Stropkove, v Čermeli bol pre spoluhráčov skôr "Beki". "Ako Beckenbauer, že som mal dobrý prehľad, a vedel som poslať presný pas na dvadsaťpäť i štyridsať metrov."

Flešár, Slosiarik, Móder, Farkaš či Mantič. "S nimi sme boli výborná partia na ihrisku, ale aj mimo neho. Aj keď tréneri boli prísni, zašli sme si niekedy aj na pivko. Kačáni vždy vedel, že sme boli na fláme. Keď vošiel do kabíny, popozeral sa na nás a mňa sa pýtal: No, nočný motýľ, kdeže sme to včera boli?"

P. Pencák nehrával v rukavičkách, ale žiaden zo súperov nemôže povedať, že by mal on na svedomí jeho zranenie. Ani on ich nemal veľa. V zlom spomína iba na slovanistu Jokla, a jeden hlavičkový súboj so slavistom Šedivým. "Zrazili sme sa hlavami. Mal som rozbité obočie, spadlo mi tak, že som na oko vôbec nevidel. Kým súper zostal v kabíne, ja som sa po zošití vrátil na ihrisko, lebo sme museli vyhrať. Hrozila nám totiž pokuta tisícpäťsto korún, za jeden taký nočný flám. Tréner Jankech nám povedal: Keď vyhráte, máte ju odpustenú. S tým obväzom na hlave som vyzeral ako Apač, ale zápas som dohral. Podľa trénera som hral ešte lepšie ako zdravý..."

Na Jankecha, Kačániho, Reimanna, Ištóka, aj Jačianskeho, keď hral v konkurenčných VSŽ, spomína len v najlepšom. Iba s trénerom Baránkom si práve nepadli do oka. "Mal som s ním nezhody. Vždy ma totiž postavil iba vonku. A hoci som mal podľa hodnotení novinárov jednotku, doma hral namiesto mňa Jirko Repík, ktorého Loky kúpila, a tréner ho musel stavať."

Mal 27 rokov, teda najlepší futbalový vek, ale rozhodol sa odísť. "Fleši ma ponúkol Bardejovu. Vraj, škoda bude, aby som vysedával na lavičke. Najskôr som si povedal, že vydržím, Baránek pôjde na konci sezóny preč, a ja zostanem. Ale prestup bol už vybavený. Keď za mnou prišli Bardejovčania, povedal som, že chcem päťdesiattisíc. Oni na to, že majú len desaťtisíc, že mi viac nemôžu dať. Na druhý deň ráno, ešte nebolo ani päť hodín, stála už biela 613-ka pred blokom na Humenskej, kde bývam, oni tie peniaze doniesli."

V Bardejove odohral polovicu sezóny a už bol naspäť, v Košiciach. Ale v drese VSŽ, ktoré ašpirovali na postup do najvyššej súťaže. "Zväz však rozhodol, že tri košické mužstvá tam nemôžu byť, takže z postupu nebolo nič." Do 33 rokov pôsobil v železiarenskom mančafte, a potom ešte rozdával skúsenosti v Slanci a doma v Turanoch. S futbalom, aspoň tým súťažným, sa lúčil v Kokšov-Bakši. Netušiac, že čosi po päťdesiatke sa s ním rozlúči navždy. "Pred šiestimi rokmi, v telocvični, kde sme chodili hrávať len tak, rekreačne, som po zrážke s protihráčom pocítil v ľavej nohe strašnú bolesť, až mi zle prišlo. Nebyť doktora Klímu, mohol som o ňu dokonca prísť. Absolvoval som niekoľko operácií, a futbalu som dal definitívne zbohom."

Len jedno ho mrzí, že ho nepozvali do Stropkova, keď tamojší futbal oslavoval. "A koľko som za tých ´kopytkárov´ odohral, chodieval som tam z domu na bicykli. Je mi trošku ľúto, že si na mňa nespomenuli."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.