bolo v meste školstvo na dobrej úrovni a jeho rozvoj napredoval so zmenami v organizácii školstva v Uhorsku. Vzrastal počet ľudových škôl a vznikali nižšie i vyššie stredné aj odborné školy nového typu aj zásluhou pedagógov, ktorým záležalo na ich zriadení, aj na rozvoji. Mnohí učitelia boli absolventmi učiteľských ústavov v Košiciach, no nemali možnosť realizovať sa v meste, ale v mimokošických školách, kým sa nevytvorila dostatočná vzdelávacia sieť. Najmä pre dievčatá nebolo dosť možností na vzdelávanie.
Pre chlapcov bol učiteľský ústav, zriadený v r. 1774 ako súčasť ľudového školstva (bol jeden riaditeľ na oboch školách) samostatne fungujúci od r. 1856. Pôsobili na ňom pedagogické osobnosti, ktoré zostavili učebnice aj metodické príručky pre učiteľov.
Jediný v hornom Uhorsku
Dievčenský učiteľský ústav bol zriadený až r. 1860 a bol jediným ústavom tohto druhu vo vtedajších župách Horného Uhorska. Pozitívne bolo to, že na ňom študovali dievčatá bez rozdielu náboženstva, kým na chlapčenskom učiteľskom ústave bolo 95 percent katolíkov. V ústave bolo zapísaných v rokoch 1860 - 1896 aj 127 židovských dievčat. Škola bola v správe rím. kat. cirkvi až do roku 1918 a na jej čele stáli muži. Na vzniku ústavu sa podieľal kanonik J. Árossy, v 80. rokoch 19. stor. ho viedol opát - kanonik J. Répaszky, po ňom opát - kanonik A. Dessewffy, prelát - kanonik Š. Leško, ktorý viedol ústav 20 rokov. Po ňom ho prevzala po toľkých rokoch žena. Prvou riaditeľkou sa stala mníška a diplomovaná učiteľka A. Rézlerová. Členkami stáleho profesorského zboru boli tiež mníšky a ostatní pedagógovia boli z chlapčenského učiteľského ústavu, aj z iných stredných škôl, tiež kňazi. Z oboch učiteľských ústavov vychádzali budúci učitelia košických škôl (približne 75 - 80 percent), z ktorých mnohí sa dostali do povedomia odbornej verejnosti svojou publikačnou činnosťou a propagovaním nových vyučovacích metód. Ako príklad z mnohých je členka rádu uršulínok K. Lipcseyová, známa organizačnými schopnosťami na nižších stredných školách pre dievčatá. Založila v Košiciach aj hospodársku dievčenskú školu s cvičnými pozemkami.
Švédske metódy
Mnohé košické učiteľky získali skúsenosti na vyšších dievčenských školách v Rijeke, kde učili. Medzi nimi aj A. Lakosová, prvá riaditeľka takejto školy, ktorú v Košiciach zakladala. Kým nevznikla, vzdelávanie dievčat na strednej škole bolo problémom. Koncom 19. storočia vznikli súkromné výchovné ústavy sestier Hübnerových, M. Fischerovej aj ďalšie, súkromná dievčenská škola, ktorú založil ako predchodcu meštianky riaditeľ učiteľského ústavu Dölle s manželkou. Meštianka a vyššia dievčenská škola mali dobré meno a meštianka sa stala vyhľadávanou školou. Na vyššej škole vyučovala prvá profesorka s vysokoškolským vzdelaním a doktorátom z filozofie - Priska Halmiová. Je zaujímavé, že externe maturovala na chlapčenskom gymnáziu práve pre absenciu takejto možnosti pre dievčatá v Košiciach. Halmiovci boli známou advokátskou rodinou - otec a traja synovia boli advokáti, štvrtý bol lekár, dcéra Hedviga operná speváčka a Priska študovala v Kluži. Publikovala články o dejinách literatúry. Na školách všetkých stupňov sa vyučoval krasopis a na meštiankach a dievčenských stredných školách ručné práce. V Košiciach boli dvaja učitelia ručných prác - Jozef Nemes a Ján Hamar - známi aj v zahraničí učebnicami aj článkami o význame remesiel a potrebe zamerať školskú výchovu na praktický život. Propagovali a sami uplatňovali švédske metódy vyučovania ručných prác. Nemesovi udelili v Paríži na kongrese o výučbe hluchonemých striebornú medailu za jeho fonomimickú metódu vyučovania takto postihnutých. Je autorom šlabikára aj čítanky pre hluchonemých. Obaja boli propagátormi moderných európskych metodík ručných prác pre chlapcov aj dievčatá ľudových i meštianskych škôl. Vyučovali ich do r. 1918.
V školskom roku 1873 - 79 bolo v meste 17 školských tried. Po poštátnení a ich prevzatí do správy mesta v roku 1910 ich bolo 56.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
