slovenský jazyk. Napr. Spoločnosť pre pestovanie slovenského jazyka (r. 1784) založená Bernolákom, alebo spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej, založený Ottmayerom a Hanuljakom r. 1850, či Spolok Bazila Veľkého, ktorý vydával časopisy, učebnice s náboženským zameraním pre východné Slovensko a Ukrajinu. K nim pribudli výchovno-vzdelávacie spolky.
Spolky so zameraním na slovenský jazyk uhorské úrady považovali za nebezpečné, označovali ich ako panslavistické a kedykoľvek ich mohli zakázať.
Úpravy podľa potreby
Spolčovacie a zhromažďovacie právo ako jedno zo základných občianskych práv a slobôd bolo presadzované v priebehu buržoáznej revolúcie. Ústava z roku 1848 aj zákonné opatrenia v období dualizmu obišli predchádzajúcu úpravu spolčovania a zhromažďovacieho práva a podľa potreby si ich štátna moc upravovala nariadeniami ministerstva vnútra, najmä pokiaľ išlo o národnostné spolky. Slovenský vidiek 19. storočia potreboval výchovno-vzdelávacie spolky, ktoré by ukázali aj možnosti iného spôsobu života a pomohli zbaviť sa škodlivých návykov. Nadarmo sa nehovorí, že alkohol je metlou ľudstva. Vymetal mozgy, komory, peniaze najmä na slovenskom vidieku. Preto začali v polovici 19. storočia zakladať štúrovci spolky striezlivosti (tiež pod názvom spolky miernosti). Boli to výchovno-vzdelávacie spolky, ktorých úlohou a poslaním bolo odpútať ľudí od pitia a propagovať škodlivosť alkoholu rôznymi formami. Prvý takýto spolok striezlivosti založil v roku 1840 v Bobrovci P. Árvay a po ňom ich organizoval na Orave B. Derian, v iných oblastiach nášho územia C. Zich, J. M. Hurban, Š. Závodník a iní.
Prvý spolok miernosti
Ján Francisci založil v r. 1845 prvý Spolok miernosti Jednoty mládeže slovenskej v Levoči. Organizátori a všetci, ktorí sa podujali na túto ťažkú osvetovú činnosť pochopili (predovšetkým Štúrovým pričinením), že protialkoholické hnutie na Slovensku je súčasťou protifeudálneho boja. Dosiahli to, že v roku 1846 malo celonárodný charakter. Vznikala proti alkoholizmu zameraná literatúra, napr. Chalupkova "Palenka otrova" (1843), Andraščíkov "Šenk palenčeni" (1845), na túto tému kázali kňazi - Hurban, Kuzmány, dobrovoľníci prednášali v nedeľných školách, nižniciach, v čitateľských, hospodárskych a iných spolkoch... Vysvetľovali spoločenské dôsledky pitia v súvislosti s úžerou najmä v najchudobnejších oblastiach Slovenska, kde bol alkoholizmus z biedy typickým javom.
Prvý kongres
V roku 1847 sa vo Veselom pri Piešťanoch uskutočnil Prvý kongres zakladateľov spolkov striezlivosti, kde zvolili Š. Závodníka za predsedu tzv. Centrálneho spolku striezlivosti. Centrálneho preto, lebo podľa Hurbana bolo na Slovensku asi 500 spolkov. Na 1. kongrese sa rozhodli spolupracovať aj so zahraničnými protialkoholickými inštitúciami a Š. Závodník vypracoval petíciu, ktorou požiadal krajinský snem o uzákonenie spolkov striezlivosti. Revolučný rok 1848 rozvoj spolkov na krátky čas prerušil a v päťdesiatych rokoch ich činnosť pokračovala, no neuzákonila sa. Vláda v nich videla panslavistické hnutie a preto spolky striezlivosti v roku 1874 zakázala.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
