Rok 1938 bol mimoriadne hektický nielen pre prvú Československú republiku, ale aj pre Košice

Na oslave viedenskej arbitráže jazdil Miklos Horthy po Košiciach na bielom koni

Rok 1938 priniesol pre mnohonárodnostnú prvú Československú republiku radikálne zmeny, ktoré mali vplyv aj na históriu nášho mesta a ich obyvateľov. Po 20 rokoch totiž boli Košice medzinárodnou zmluvou pripojené k Maďarskému kráľovstvu. Stalo sa tak pred 70 rokmi, 2. novembra 1938.

Úvodom si musíme pripomenúť medzinárodné súvislosti. V Nemecku sa v roku 1933 dostali k moci nacisti na čele s Adolfom Hitlerom, čo viedlo k radikálnej zmene mocenských pomerov aj v Strednej Európe. Československo sa dostalo do sporu s Nemeckom, kvôli svojej národnostnej politike, čo Hitler maximálne zneužil. Chcel vyprovokovať vojenský konflikt. Národnostné požiadavky Nemcov sa stupňovali, čo viedlo nakoniec k mníchovskej dohode, kde vtedajšie štyri mocnosti Anglicko, Francúzsko, Nemecko a Taliansko rozhodli, že oblasti obývané sudetskými Nemcami, majú byť pripojené k Nemeckej ríši.

Nemecký veľvyslanec J. Ribbentropp ešte predtým vyzval Maďarsko, aby sa zúčastnilo na vojenskej agresii proti Československu spolu s Nemeckom, čo bolo odmietnuté. Hitlerovi nebolo po vôli, že vec sa nakoniec vyriešila mierovou cestou, lebo chcel vyprovokovať vojenský konflikt. 6.októbra bola prijatá autonómia Slovenska a potom aj Podkarpatskej Rusi. Československo síce 23. októbra vyhlásilo mobilizáciu, ale k boju nedošlo. Vtedy sa zdalo, že politické riešenie zažehnalo vojnu. Maďarské a poľské požiadavky podľa mníchovskej dohody mali byť riešené bilaterálnymi jednaniami. Poliaci nečakali, chopili sa zbrane a nimi požadované severné oblasti vojensky obsadili.

Maďarsko však uprednostnilo diplomatické, teda mierové riešenie. Maďarskí a československí diplomati i experti sa zišli v Komárne (9.-13. októbra 1938), ale nedošlo k dohode najmä ohľadne piatich miest: Bratislavy, Nitry, Košíc, Užhorodu a Mukačeva. Preto sa obidve strany obrátili na vyššie spomínané veľmoci. Československo tak rozhodlo 25. októbra a zároveň navrhlo, aby arbitráž rozhodla aj o harmonograme odovzdávania území. Maďarskej strane ponúklo, aby bol vymenovaný vojenský výbor zúčastnených strán, ktorý by sa ihneď zišiel a pripravil by potrebné rozhodnutia aby sa urýchlilo odovzdávanie predmetných teritórií.

Anglicko a Francúzsko sa vzdalo svojich práv, resp. previedlo ich na Nemecko a Taliansko. Tieto dva štáty potom rozhodli, že oblasti južného Slovenska, zväčša obývané Maďarmi majú byť pričlenené k Maďarsku. 2. novembra 1938 vo viedenskom paláci Belvedere vyhlásili prvú viedenskú arbitráž, za prítomnosti zúčastnených strán. K Maďarsku tak bolo pripojených 11.927 km2 s 869 299 obyvateľmi, s pomedzi ktorých bolo 86,5 percent Maďarov a skoro 10 percent Slovákov. Bratislava a Nitra zostala súčasťou Československa, ostatné tri sporné mestá boli prisúdené Maďarsku.

V tých dňoch v Košiciach mesto bolo vyľudnené. Večer aj tak bol zákaz vychádzania. Ľudia väčšinou sedeli pri rádiu a počúvali správy. Všetci však nemohli, lebo v meste boli postupne rádiá pozbierané. Avšak naraz sa to nedalo realizovať a tak ľudia počúvali správy u známych a priateľov. Totiž československé noviny písali celkom niečo iné, ako bolo možné počuť z maďarského rozhlasu a samozrejme každý bol zvedavý, čo sa vo svete deje, čo bude s Košicami.

Musíme se uvedomiť, že etnické zloženie Košíc bolo vtedy diametrálne odlišné. Nehovoriac už o tom, že počet obyvateľov tvoril zhruba tretinu dnešného stavu. V októbri 1938 to činilo 80 000 ľudí, v decembri už len 58 090. Odsťahovali sa predovšetkým Česi, ale aj časť Slovákov.

O rozhodnutí viedenskej arbitráže sa Košičania mohli dozvedieť z rozhlasu už v ten istý deň po 21:20, keď maďarský ministerský predseda oficiálne oznámil verejnosti výsledok arbitráže. Je zaujímavé, že maďarský rozhlas vysielal zoznam pripojených miest v poradí od západu na východ, pričom naše mesto preskočil, a spomenul ho na konci, po Užhorode a Mukačeve. V meste v tých dňoch vznikla Máďarská národná rada (Magyar Nemzeti Tanács), ktorá vzala do svojich rúk tak riadenie mesta ako aj poriadkovú službu. Pomáhali jej skauti na bycikloch. 3. novembra vydala prehlásenie, v ktorom žiadali, aby sa ľudia zdržali takých prejavov či činov, ktoré by mohli žiaľ tých, ktorí sa netešia, ešte viac prehĺbiť. Ľudia prinášali kvety k Rákócziho epitafu na Dóme i k piedestálu po 1. svetovej vojne zničenej soche domobranca z roku 1848 pred Michalskou kaplnkou...

Medzitým došlo k jednému incidentu, keď v tých hektických dňoch po omši v premonštrátskom kostole veriaci začali spievať maďarskú hymnu. Spievala sa aj v ostatných kostoloch, ale policajti na koňoch sa pokúsili vojsť len do tohto kostola, čo sa im čiastočne podarilo. Druhé ráno po arbitráži celé mesto bolo vyzdobené tisíckami maďarských trikolór, pričom ešte mesto vlastne bolo súčasťou Československa. Československé orgány, inštitúcie a vojsko sa sťahovalo. Odnášali aj sochu Štefánika a sv. Václava, ktoré neskôr nenávratne zmizli. Po diplomatoch sa dostali k slovu vojaci, tí museli zabezpečiť hladký priebeh odovzdávania vyznačeného teritória. Dohodli sa na technických detailoch, a Maďarská kráľovská armáda vkročila do Košíc 10. novembra 1938. VII. zbor maďarskej armády prichádzal z Miškovca do Košíc z dvoch smerov. Jeden od Hidasnémeti, druhý od Krasznokvajdy cez Buzicu.

10. októbra ráno o 9. hodine pri ceste vyčkávajúci Košičania vítali prvých vojakov. Všade stáli a viseli ľudia: na uliciach, na stromoch, na plynových lampách, na strechách... Ako prvý znel Rákócziho pochod. Zvony Dómu vyzváňali. Vojaci 7. zmiešanej brigády počas troch hodín vchádzali do mesta a občania ich oslavovali. Na ich čele prišli policajti, ktorí nebadane vytvorili kordóny. Poobede prišla skupina šiestich tisícov mladých Maďarov už cez novú československo-maďarskú hranicu. Sprevádzala ich kapela. V tú noc celé mesto bolo hore nohami, nikto nespal.

Nasledujúci deň, 11. novembra prišiel do Košíc regent Miklós Horthy s manželkou, vládou a s mnohými celebritami, členmi diplomatického zboru i novinármi. Budova "mrakodrapu", čiže osemposchoďáku, ktorý bol práve vo výstavbe, bol tiež plný zvedavých ľudí. Hosťov mesto vítalo slávobránou na Hlavnej ulici vedľa hotela Schalkház na Hlavnej. Na nej sa skvel nápis: Isten hozott! (Boh ťa vítaj!) Horthy prišiel na bielom koni. Pozdravil ho najsámprv ministerský predseda Béla Imrédy. Vyjadril radosť, že môže regenta privítať medzi historickými múrami mesta, kde žil ľud, ktorý poctivo vydržal záťaž dvadsaťročnej trianonskej mreže.

Potom ho pozdravil mešťanosta László Tost, ktorý na konci vojny sa stal martýrom, nakoľko vytvoril ilegálnu skupinu proti maďarským nacistom, nyilasovcom. Po ňom pozdravil hostí Jozef Čársky biskupský vikár. Nasledoval ho Miklós Fehér bývalý senátor československého parlamentu a manželka Bélu Pausza. Slová Jánosa Esterházyho dlho rezonovali v mysliach Košičanov. Ovácie nemali konca-kraja po jeho reči, čo svedčílo o národnostnej znášanlivosti vtedajších Košíčanov. Poslanec Esterházy totiž sľúbil regentovi, že ostávajúc na Slovensku, podá ruku svojim slovenským bratom a spolu s nimi bude pracovať pre lepšiu budúcnosť. Pritom však zdôraznil, požaduje pre Slovákov, ktorí boli pričlenení k Maďarsku také isté práva, ako požadujú Maďari, ktorí zostali na Slovensku.

Potom, čo malé dievčatko pozdravilo regenta, prehovoril Horthy. Predovšetkým poďakoval Božskej Prozretelnosti, že mohol vstúpiť na zem Košíc, požehnaných slávnymi historickými pamiatkami. Poďakoval spriazneným mocnostiam za ich rozhodnutie. Čím si však vyslúžil nebývalú pozornosť bolo, že prehovoril po slovensky. Povedal, že hoc neovláda slovenský jazyk, ale počas pekných rokov strávených vo vojenskom námorníctve hovorí po chorvatsky a tak slovanské jazyky nie sú mu celkom cudzie. Vrúcnou láskou pozdravil tých, ktorí sa prinavrátili do svojej tisícročnej vlasti. Jej chlieb dávajúcu pôdu nielen obrábali, ale spolu ju aj bránili. Sľúbil, že chápajúca láska celého maďarského národa Slovákom zabezpečí okrem zvyšovania životnej úrovne aj absolútnu slobodu jazyka a kultúry.

Po tom Horthy poďakoval za vrúcne prijatie a každého požiadal, aby čerpal silu z tohto aktu, ktorý celkom bez precedentu bol dosiahnutý bez krviprelievania.

Slávnostnú omšu v Dóme celebroval primas Maďarska, Jusztinián Serédi. Nasledovalo ukladanie vencov k pozostatkom Rákócziho v kripte Dómu. Slávnosť skončila vojenskou prehliadkou. Potom regent aj so svojim sprievodom odišiel na železničnú stanicu a vrátil sa do Budapešti. Na počesť členov vlády mesto usporiadalo slávnostný obed v hoteli Schalkház. O 16:50 odchádzal vlak s členmi vlády, s diplomatmi a pozvanými novinármi do hlavného mesta.

Bolo po slávnosti a po pekných predsavzatiach, ktoré nemohli byť splnené. V tom momente totiž ešte nikto nevedel, že po hektických politických zmenách nastávajú veľmi krušné historické udalosti a ani to, že vytúžený mier bol zachránený týmto spôsobom len na veľmi krátku dobu. Zanedlho začala 2. svetová vojna, ktorá pripravila nevídané útrapy nielen Košičanom ale celej Európe.

Od narodenia jedného z najznámejších košických maliarov minulého storočia, Gyula Jakobyho, uplynie v marci 105 rokov

Murárovi zaplatil ôsmimi obrazmi (za 100 korún?)

Gyula Jakoby, ktorý sa nadčasovo prechádza na Alžbetinej ulici, sa narodil v Košiciach pred 105 rokmi (28. marca 1903). Až na jeden rok, strávený v detstve v Amerike, žil stále v našom meste a až do smrti patril k jeho konštantnému koloritu. Na ulici chodil presne tak, ako ho zobrazuje socha Györgya Bartusza.

Do prvej tretiny 60. rokov minulého storočia žil v rodinnom dome na Ťahanovských hriadkoch, potom sa presťahoval do domu na Mäsiarskej 65. Na stene jeho bytu však vysela fotografia rodného domu veľkých rozmerov, veď tam vytvoril podstatnú časť svojich obrazov.

Tentokrát citujme historky, ktoré porozprával spisovateľovi Albertovi Marenčinovi. "Na jar 1928, krátko po tom, čo som prerušil štúdiá na budapeštianskej akadémii, stretol som na košickej ulici Halásza-Hradila. Keď som mu povedal, ako som dopadol, úprimne ma poľutoval a v záchvate súcitu mi ponúkol, aby som sa zúčastnil na spoločnej výstave, ktorú práve chystal s Jaszuschom a Kieselbachom." Ale vec prekazila bitka v Skároši. "Podnapití parobci ma na dedinskej zábave tak dopichali nožmi, že ma museli odviezť do nemocnice, ba čo viac, písalo sa tom aj v novinách."

Zranenie našťastie nebolo vážne. Jeho kolega, Imre Oravecz ho navštívil v nemocnici a len mávol rukou, že čo je to v porovnaní s dvadsiatimi piatimi bodnými ranami, ktoré utŕžil Goya. "Žiaľ, Halász-Hradil na to reagoval celkom ináč. Keď som sa po mesiaci vátil z nemocnice a spýtal sa ho, čo je s výstavou, odvetil mi veľmi odmerane, že on si veru kvôli mne svoju dobrú povesť nepošramotí a nebude vystavovať spolu s bitkárom, o ktorom píšu noviny... Nuž a na tom som mu ja, urazený a rozčúlený, odvetil, že aj keď ma dopichali, ostal som od hlavy po päty umelcom, a pokojne som prijal jeho výzvu, že to musím aj dokázať. No či sa mi to podarilo, to veru neviem, ale sám som sa za umelca pokladal vždy."

Nebol to prvý, ani posledný konflikt, ktorý sa skončil potýčkou. Po vzniku ČSR chodil načierno cez hranice do Miškovca, kde v roku 1921 zmaturoval. Cez hranice raz išiel s bandou pašerákov a zaplietol sa do akéjsi bitky, ale o detailoch vždy hlboko mlčal. Potom za Horthyho režimu sa raz pobil s maďarským dôstojníkom v Andrássyho kaviarni, lebo sa choval trestuhodne povýšenecky. Ale Jakoby nebol bitkár, nazlostiť sa však vedel, ako to vyplýva aj z ďaľšej historky.

Po otcovej smrti žil Jakoby vo veľkej finančnej tiesni. Raz musel vyplatiť murára za adaptačné práce. "Keďže som nemal peniaze, dal som mu miesto honoráru asi osem obrazov." Murár vôbec nebol nadšený. Nevedel načo mu budú. V rozčúlení naňho Jakoby zareval: "Vytrite si nimi zadok!" A poslal ho do čerta. "Som presvedčený, že jeho dedičia sú mi dodnes vďační, že som ich nevzal naspäť. Po jeho smrti ich rozpredali galériám po desať, ba i dvadsaťtisíc korún, takže utŕžili za ne dovedna okolo stotisíc..."

O svojom vzťahu k tvorbe sa vyjadril viackrát. Ešte ako mladý výtvarník povedal redaktorovi Kassai Ujságu (3.10.1934): "Keď si sadám pred plátno, nemyslím na to, že mám maľovať obraz, ale že mám vydať svedectvo o tom, čo som prežil. A keď sa chopím štetca, vrhám na plátno, čo som precítil a prežil a svojím vnútrom precedil. Pred plátnom sa často väčšmi natrápim ako drevorubač pri rúbaní dreva." Trápenie z tvorby mu zostalo dokonca života. Naposledy pred smrťou povedal o maľbe nasledovné: "Čím je pre mňa farba? Všetkým! Som ňou posadnutý. Je v nej môj manifest, ňou vyjadrujem i obsah. Nikdy som nebol grafikom. (...) Ja musím držať v rukách štetec, miešať ním farby na palete a zapaľovať nimi plátno." Jeho plátna "horia" dodnes.

Stranu pripravil: Zoltán BALASSA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári