Čaro Evky v sústave slovensky príznačných javov je, že keby bol „redhanded" nachytaný ktorýkoľvek iný koryfej než MZV, vrece s výzvami na odstúpenie by bolo vysypané už (až) do dna. Neplatí to len a výlučne pre Lajčáka, ktorý je, takpovediac, zver chránená.
Skutočnosť, že politická opozícia, „analýza" (úvodzovky sedia ako riť na šerbli) a komentariát sú stále v procese rozhodovania, či sa pustia do Lajčáka, alebo amnestujú „schopného a oceňovaného diplomata", je správa o SR významnejšia než celá Evka, čo je ozaj tuctová rozkrádačka.
Či trebárs aj Ficov výlet do Minska, čo je, pre zmenu, nie agenda, iba tisíc a prvá konfirmácia osobnej tragédie človeka odsúdeného žiť ako hendikepovaný až do súdneho dňa.
Predstavte si malomocného, ktorému mycrobacterium bolsevicus nenapadlo ruky a tvár, ale mozgovú kôru. A skúste s tým žiť.
No. Samozrejme, že Lajčák nie je ani schopný (ani „všetkého schopný", na únose by sa nezúčastnil), ani oceňovaný (a pod.).
To je legenda, ktorá sa či už samovoľne, či aj programovo okolo neho postupne budovala. Kľúčové a jediné, s čím vstúpi do dejín, je fiasko galaktického rozmeru, keď jeho kandidatúru v OSN vetovali USA a Británia súbežne s podporou Ruska a Číny.
V situácii, keď najvyšším cieľom slovenskej diplomacie môže byť iba udržanie štátu v štruktúrach západnej civilizácie, privodila ambícia Lajčákovho ega - nič nemení, že v priebehu, resp. istých fázach, sa zdala aj mierne opodstatnená - taký posun SR na globálnej scéne, že výčitky svedomia by mali fackať Lajčáka sprava i zľava, až kým by mu neuletela hlava.
Ale kdeže.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
